PSYCHIATRY

Pre lepšiu orientáciu si môžte prečítať najprv môj článok č. 2 a č. 1, Link tu:

Nedobrovoľne som skončila hospitalizovaná na psychiatrii II. časť

Sú asi 2hod. poobede a mňa presunuli z akútnej časti uzatvoreného oddelenia B, na chronická časť stále uzavretého oddelenia B. Prichádzam do novej izby, na izbe je jedna žena, môže mať tak 45r.  Sedí za notebookom a pracuje. Rozprávame sa, oboznamuje ma ako to tu chodí. Na tejto časti oddelenia už môžete mať mobil/notebook počas dňa. Ja svoj mobil v tento deň ešte nedostávam, lebo je v trezore a pracovníčka čo má na starosti evidenciu už odišla domov.

Na všetkých oknách je taká klasika – mreže a na žiadnom okne nenájdete kľučku, nemôžete si teda izbu kedykoľvek svojvoľne vyvetrať. Izbu Vám vyvetrá ošetrovateľ, ráno Vás vyhodí z izby, otvorí okno, zamkne Vám izbu a vy sa zatiaľ túlate po chodbe alebo sedíte napríklad v jedálni. Keď ubehne čas, za ktorý sa Vám mala izba vyvetrať, ošetrovateľ izbu odomkne, okno zavrie a odíde.  K dispozícii je aj balkón – zamrežovaný, je otvorený len počas dňa. Jedáleň je otvorená celý deň a plní aj funkciu spoločenskej miestnosti. Dá sa tu pozerať televízor, kresliť, hrať hry. Sprcha a wc je spoločné pre celé oddelenie. Zamknúť v sprche sa nedá, nachádza sa tam aj vaňa. Logika mi to trochu neberie, ale aj kúpeľňa je otvorená iba počas dňa, na noc sa zamyká. Trocha neviem, prečo si lekári myslia, že práve v noci je väčšie riziko, že sa niekto utopí vo vani, ak niekto chce, kľudne to môže urobiť aj cez deň. Pacientky tu fungujú relatívne samostatne, na celé oddelenie je pridelená iba 1 zdravotná sestra, ktorá ale aj tak veľa času trávi výpomocou na akútnej časti, a teda pacientky „si to môžu robiť čo len chcú.“

Deň sa tu vlečie, no je to o čosi lepšie ako na akútnej časti. Režim je ale podobný. Ráno komunita, ktorú si robia pacientky v jedálni samostatne bez prítomnosti psychológa, nasledujú raňajky, výdaj liekov a mobilov v sesterni. Tak prichádza na rad vizita. Opýtajú sa Vás ako sa máte a zas odídu. Sem – tam  doktorka JÉ utrúsi sarkastickú poznámku. Nasleduje voľný program, občas sa pre niekoho zastaví psychológ (naozaj zriedkakedy). Tak zas obed, podávanie liekov ak niekto lieky užíva 3x denne, voľný program, večera, voľný program, pred 21. hod podávanie liekov, odovzdávanie mobilov, večierka. Počas niektorých dní sa poobede na oddelení zastavila pani, ktorá robila pracovnú terapiu – kto chcel, mohol si ísť do jedálne kresliť.

Počas môjho druhého dňa na tejto časti oddelenia, pani, ktorá viedla evidenciu konečne doniesla na oddelenie aj môj mobil. Dr. JÉ mi ho zatiaľ ale povolila iba na 1h denne. Naozaj len tak tak stíham obtelefonovať školu a na poslednú chvíľu vyplním dotazník, ktorý som musela škole odovzdať. V tento deň sa moja spolubývajúce presťahovala na inú izbu a ku mne dali ďalšiu ženu, veľmi milú, sadli sme si. Dni bežali pomaly, keď mi konečne dr. JÉ povolila mobil počas celého dňa bolo to o čosi znesiteľnejšie, lebo som bola aspoň online formou v kontakte s priateľmi.

Keď mala službu sestrička Hanka, vždy ma prišla navštíviť, bolo to príjemné rozptýlenie. Chodila ma navštevovať aj rodina. Pacienti, ktorí boli na tejto časti oddelenia už dlhšie mali možnosť získať priepustku a ísť po dozorom člena rodiny na pár hodín von/domov. Ja som takúto priepustku tiež niekoľko krát využila a išla som „na slobodu.“

Keďže som onedlho mala mať štátnicu, presťahovali ma na voľnú 2- lôžkovú izbu, na ktorej som bola sama a mohla som sa učiť bez toho, aby som niekoho rušila a aby niekto rušil mňa. Z liekov som bola oťapená a učenie mi ozaj dobre nešlo. Počas pauzy som surfovala na internete alebo som sa šla prevetrať na zafajčený balkón. Väčšina pacientok tu bola ozaj príjemná. Všeobecne som sa do aktivít zapájala pomenej, od útleho detstva som skôr „pozorovateľ.“

Dvere na izbe musím mať neustále odchýlené, na príkaz od dr. JÉ. Netrvalo dlho a zistila som prečo. Na psychiatrii si Vás personál všíma viac ako na iných oddeleniach. Všímajú si čo robíte a pod. Pár x som si všimla „nenápadnú“ sestričku, ktorá cez odchýlené dvere zakukovala do izby, aby videla, čo robím. Tvárila som sa, že ju nevidím :), ale bolo to ozaj vtipné.

Nakoľko si to lekári u mňa (a nie len u mňa) svojím „profesionálnym“ prístupom pokašľali, nevytvorila sa medzi nami absolútne žiadna dôvera aká medzi pacientom a lekárom byť má. Viac-  menej som ich ignorovala, iba som stroho odpovedala na ich položené otázky. Lekári sa s pacientmi ale príliš  nebavili, tak stačilo ozaj odpoveď každý deň len na otázku ako sa máte a pod. Úlohu lekárov ale perfektne suplovali zdravotné sestry. Väčšina z nich bola naozaj milá a dalo sa s nimi fajn porozprávať o všeličom. S tým, že ale vždy Vám musela svietiť v hlave kontrolka, že od zdravotných sestier sa informácie o tom ako sa máte a ako Vám (ne)zaberajú lieky môžu dostať k lekárovi.

O diagnóze, ktorú Vám lekári stanovili Vám nehovorili, neprebiehala žiadna edukácia, psychológa ste dostali 1, max 2x týždenne keď ste si to „vydupali.“ …Kto nepýtal, ten nemal…naozaj smutné, na psychiatrickom oddelení, kde by psychoterapia mala byť nutným doplnkom medikamentóznej liečby aspoň u väčšiny pacientov, ak nie u všetkých.

Svoju diagnózu, ktorú mi stanovili som sa dozvedela z nálepiek, ktoré vám dali na mobil a pod. Bolo tam oddelenie, kód dg, rč, meno. Nie je problém si na internete nájsť kód diagnózy. Keď som sa dozvedela tú svoju, ostala som naozaj v šoku. Hneď som si googlila čo to je, aké sú príznaky. Sranda bola tá, že tie príznaky na mňa nesedeli a prišla som tam popravde s úplne inými vecami. Ale fajn, pristúpila som na ich hru. Chceli aby som mala psychózu, tak som ju „mala“ a antipsychotiká mi „perfektne zaberali“. Čo Vám popísali do správy tiež nie je nemožné na psychiatrii zistiť. Od lekárov (aspoň nie priamo) sa to síce nedozviete, no stačí byť pozorný a všímavý a prídete na to ľahko. Rozpitvávať dopodrobna to nebudem, myslím, že každý pacient, ktorý je na psychiatrii a je pri zmysloch a je trochu kreatívny si ľahko nájde spôsob ako si pozisťuje všetko čo vedieť chce/potrebuje. Následne vďaka internetu kde nájdete ozaj veľa o mechanizme účinku liekov, príznakoch chorôb si veľmi ľahko odvodíte v  ktorých problémoch, ktoré v skutočnosti nemáte sa Vám „polepšilo“. Takto som tam fungovala, pochopila som, že sa tam nedá ísť hlavou proti múru či už v kladnom alebo zápornom smere, lebo si pobyt len predĺžite.

V skutočnosti mi bolo fakt hrozne, každým dňom čo som bola takto izolovaná mi dokonca bolo omnoho horšie. Ale chcela som sa čim skôr dostať domov a preto som pristúpila na ich hru. Tie dni som tam ozaj zvládla len vďaka niektorým zdravotným sestrám, milej ex – spolubývajúcej a priateľom s ktorými som bola aspoň vďaka vymoženostiam 21. storočia denno – denne v kontakte a veľmi ma podporovali. S rodinou sme žiaľ dobré vzťahy nemali a častejšie ako podporu som od nich cítila „podpásovku.“

Lieky na problém, ktorý som naozaj mala mi dr. JÉ nasadila na cca 15. – 16. deň hospitalizácie. Dovtedy som užívala antipsychotiká, ktoré naozaj nerobili nič, len som z nich mala kvantum nežiadúcich účinkov, na ktoré ma nikto neupozornil. Na noc mi dávali lieky na spanie, čo som prvotne netušila. Prišla som nato náhodne, keď som sa v noci zobudila a chcela som ísť na wc. Nesmierne sa mi točila hlava, videla som rozmazane, cítila som sa ako opitá, nevedela som sa ani vymerať do dverí a niekoľko x som proste nabúrala do steny. Hneď ráno na vizite som sa dr. JÉ opýtala či mi dávajú niečo na spanie, jej odpoveď bola kladná, vysvetlila som jej, že ja so spánkom problémy nemám. Tak mi tie lieky vysadila a ja som konečne spala preto, že som chcela a bolo to prirodzené a nie preto, že ma utĺmili lieky….

Čas plynul a plynul, až konečne nadišiel deň, kedy sa mi za pomoci niektorých ľudí podarilo presvedčiť dr. JÉ na podpísanie reverzu. Po 18. dňoch ma na reverz prepustila. Jej  optimizmus sa zaprieť nedá, nezabudla ma povzbudiť slovami o tom, že je presvedčená, že ma o pár hodín alebo dní dovezie naspäť RZP za asistencie polície, vraj také prípady pozná a vždy to je takto.(Od mojej hospitaliácie ubehol takmer rok a ja som sen dr. JÉ zatiaľ nenaplnila a ani sa nechystám 🙂 ) Ešte pred prepustením mi vybavila „super“ ambulantnú špecialistku u ktorej som sa mala hlásiť po prepustení. Nezabudla mi dať 20 minútovú prednášku o tom, koľko musela telefonovať a pýtať sa, aby ma niekto vzal a že dúfa, že tam naozaj pôjdem a nevybavovala to zbytočne. Bolo mi šum a fuk čo si kecá, chcela som už len odtiaľto vypadnúť.

O vybavenej „super“ špecialistke u ktorej som bola v ambulancii prvý a zároveň aj posledný krát po prepustení a o následnej honbe za ozaj dobrým lekárom a psychologičkou, ktorí ma   po vysadení antipsychotík opäť začal pomaly stavať na nohy už nabudúce.

Taktiež sa v jednom článku ešte vrátim k liekom a ich „fungovaní“ u niektorých pacientov na psychiatrickom oddelení alebo lepšie povedané „ako niektorí pacienti zistili, že sa im na psychiatrii nedostane pomoci v akú dúfali až keď bolo už neskoro a zabuchli sa za nimi uzavretého oddelenia. Ako mnohým pacientom lieky vôbec nefungujú a ďalšie pikošky. “