PSYCHIATRY

V predchádzajúcich článkoch som Vám priblížila ako som ostala nedobrovoľne hospitalizovaná v nemocnici na psychiatrickom oddelení uzavretého úseku a ako tam prebiehal „život“. Dnes by som sa z časti rada vrátila k môjmu „výsluchu“, ktorý robila prijímajúca lekárka.

Byť psychiatrom ozaj nie je jednoduché alebo lepšie povedané, byť dobrým psychiatrom nie je jednoduché a stojí to lekára veľké úsilie, čas, odopieranie si iných aktivít na úkor štúdia.a podobne  Byť ale obyčajným psychiatrom je vcelku ľahké. Prijímačky na LF sa nadrilujete, školou už nejak preplávate keď ste priemerne inteligentný jedinec a ide Vám len o titul, nie o poslanie a dosiahnutie Vášho sna.

Psychiatrov je pomerne málo, tak po skončení lekárskej fakulty sa na psychiatrické oddelenie, kde si môžete urobiť atestáciu dostanete pravdepodobne jednoduchšie ako na „vychytené“ špecializácie. Áno, stále sa nájde zopár zodpovedných študentov, ktorí si plnia sen a svoju prácu neberú ako prácu ale ako hobby a poslanie. No povedzme si na rovinu, veľa študentov – lekárske fakulty nevynímajúc si plní sny rodičov, vlastného ega a hľadajú najjednoduchšiu cestu. A tak sa mnohí uberú práve cestou psychiatra. (Pričom ako špecializácia je tento odbor náročný). Povedzme si pravdu…ak pochybí chirurg pri operácii a pacient zomrie, je to problém a je to technicky ľahšie dokázateľné, že pochybil. Aj keď keď je pravda, že Slovensko je krajina neobmedzených možností, kde sa občas, vlastne často dejú zvláštne zázraky. No ako niekto dokáže, že pochybil psychiater?

Psychiatria na rozdiel od iných špecializácií je podľa mňa viac subjektívna. Predsa len, ak prídete k lekárovi, že ste spadli a bolí Vás noha, pošle Vás na rtg, na snímku ak sú projekcie a všetko ostatné prevedené správne a lekár vie čo robí, zlomeninu nájde hneď. Je to objektívne. No čo ak prídete za psychiatrom a poviete mu, že máte depresiu, lebo Vás podvádza Vaša manželka, ktorú milujete? Lekár sa s Vami porozpráva a zhodnotí to subjektívne. A tu je priepastný rozdiel medzi dobrým psychiatrom a iba psychiatrom.

Dobrý psychiater s bohatými skúsenosťami na základe dôkladného rozhovoru zistí, že Vaša manželka je ozaj pekná a kým ste na služobnej ceste, vo Vašej spálni na Vašom mieste spí iný muž. Sú to bohaté vedomosti, zručnosti, skúsenosti, intuícia a dar čo robia psychiatra dobrým, schopným rozlíšiť Vašu pravdu od nepravdy. Takýto psychiater Vám predpíše antidepresíva, poradí Vám dobrého psychológa alebo manželskú poradňu a bude progres Vášho zdravotného stavu hodnotiť ucelene.

IBA psychiater na základe subjektívneho úsudku zhodnotí, že máte depresiu (ktorú ozaj máte) a Vaše slová o manželkinom podvádzaní zhrnie zo stola a dá si na Vás nálepka ako „paranoja“ či „bludy“ a ako hlavnú diagnózu Vám napíše trebárs psychózu. A keďže počas psychózy môže byť človek nebezpečný, preistotu Vás hneď hospitalizuje proti Vašej vôli. A samozrejme do Vás natrieská antipsychotiká, lebo veď predsa stále držíte v hlave to, že Vás manželka podvádza a pritom to (podľa neho) nie je pravda. A verte mi, že keď Vás lekár označí za „blázna“, dá Vás hospitalizovať (neprávom) proti Vašej vôli, v nemocnici sa už ťažko dovoláte pravdy o tom, že sa mýlil a nerozlíšil to, čo sa Vám skutočne deje od  paranoje. Proste ste už onálepkovaný a keďže Vás lekár označil ako človeka so psychózou, na oddelení Vám už nikto nebude veriť, lebo veď predsa ste paranoidný, máte bludy a možno aj halucinácie.

Niečo podobné sa stalo aj mne..nastala ťažká situácia, veľa sa toho nakopilo, vzťahy v rodine sa naštrbili. Trpela som depresiou, naplno prepuklo OCD, ktoré sa už sem tam jemne ukazovalo aj počas detstva. Jednak moje detstvo nebolo ideálne a jednak za tým bude aj trochu genetiky keďže OCD príznaky u nás javí viacero členov rodiny, len v takej „tlmenej“ nevypuknutej forme, a preto to nepôsobí až tak okato.  U mňa to ale prepuklo naplno.

Dookola som umývala,mala som potrebu všetko vkuse upratovať, bála som sa kontaminácie a nedokázala som sa stopnúť. Sprchovala som sa aj 5x denne, lebo som sa cítila „špinavá“, kontaminovaná. Bola som vyčerpaná nielen psychicky, ale z tohto bludného kolotoča som bola vyčerpaná aj fyzicky. Môj stav sa cíteľne začal zhoršovať potom, čo moja matka s ktorou žijem v spoločnej domácnosti počúvla „dobrú“ radu svojho brata, ktorý o mojom zdravotnom stave tiež vedel a začali mi dávať limity do akého dňa a hodiny musím čo stihnúť doupratovať a potom s tým mám už skončiť. Kto nezažil depresiu, nepochopí že pre človeka v depresii je mega namáhavé sa aj ráno obliecť, umyť, učesať a často to človeku trvá neskutočne dlho. Kombinácia „lenivosti“ pri depresii, silného OCD a stresov z časovej tiesne, ktorú mi moji príbuzný začali vytvárať a diktovať sa na mne naplno podpísali. Bola som na dne  so silami, ešte teraz mi je zle, keď si nato spomeniem. Ako som v strese pozerala na hodinky a snažila si v hlave robiť rozvrh, kedy čo doupratujem, ale vôbec som nebola schopná to dodržať aj keď som sa ozaj nezastavila.

Na internete je veľa článkov  o OCD, moja matka a jej brat ich čítali niekoľko, no pokiaľ takto prepuknuté OCD nezažili na vlastnej koži, nevedia si predstaviť aký obrovský a REÁLNY strach prežíva človek napr z kontaminácie, ktorá inak nepredstavuje riziko. Vzťahy vtedy ozaj boli značne naštrbené, veľa sme sa hádali, moja rodina ozaj nepochopila čo je to mať psychické OCHORENIE a  keď už boli zúfalí, začali mi špliechať do tváre, že to všetko robím schválne, aby som ich vytočila. Moja matka mi v návale zlosti viac krát vykričala, že nemáme dobrý vzťah a ja jej to všetko robím schválne, lebo ju chcem zlikvidovať. V tejto teórii ju udržiaval aj jej brat, ktorý mi tiež opakovane volal a vykrikoval do telefónu, nech už nerobím matke naschvály, neraz padli aj nadávky.

Bol to hrozný pocit žiť naozaj v stále narastajúcej psychickej aj fyzickej vyčerpanosti, nesmiernom strese a ešte počúvať krik najbližších ako im „schválne“ ubližujete. Nedokázali a dodnes nedokážu pochopiť fakt, že moje umývanie nemá nič spoločné s nejakým „robením naschvál“…Toto sa stupňovalo niekoľko týždňov. Až som išla na konzultáciu k vybavenej psychiatričke v nemocnici, ktorú vybavil matkin brat.  O tejto super „diskrétnej“ konzultácii nájdete viac v mojom článku tu https://psychiatry.blog.pravda.sk/2020/01/11/nedobrovolne-som-skoncila-hospitalizovana-na-psychiatrii/

V tomto článku Vám chcem priblížiť, že som žiaľ nenatrafila na dobrú psychiatričku, ale na iba psychiatričku. Vyšetrenie bolo vedené neprofesionálne, posmešne, celkovo nepríjemne. Veľký problém nastal, keď som povedala PRAVDU, že matka mi doma vykrikuje v návale zlosti, že to umývanie robím schválne, lebo ju chcem zlikvidovať. Pani IBA psychiatrička dr. ER to subjektívne zhodnotila ako paranoju a do správy napísala „Ona vie, že jej matka si myslí, že ju chce zlikvidovať“ a ďalej napísala, že som paranoidne nastavená voči matke. A keďže som jej povedala, že umývam preto, lebo mám strach z kontaminácie pachom, dr. ER mi do správy nezabudla dopísať „prítomnosť čuchových halucinácii nemožno vylúčiť“ Ako diagnózu mi dala psychóza s príznakmi schizofrénie a šupla ma na oddelenie „pre nebezpečenstvo z omeškania“.

Tam ma už žiadny psychiater počas celej hospitalizácie nevyšetril, ak nerátam minútu trvajúce vizity na ktorých sa ma takmer vždy pýtali „a tie pachy ešte cítite? Ako sa miáte?“ ..Bolo to tam hrozné…jednak Vás ani nemal záujem nikto vyšetriť a keď som aj mala snahu povedať im, že nemám čuchové halucinácie, ale bojím sa kontaminácie alebo že moja matka mi ozaj vykrikovala čo vykrikovala, nikto mi tam neveril, lebo veď som predsa bola „ten pacient čo ma psychózu“ a „ten pacient čo má paranoju“ a „ten pacient čo má halucinácie“.

A tak som celý môj takmer 3 týždňový pobyt bola „liečená“ antipsychotikami a lieky na ocd, ktorým trpím doteraz  (ale už je to omnoho lepšie) mi nasadili 3 dni pred prepustením…Liečba v nemocnici mi samozrejme nijak nepomohla, dokopy ma pomaličky dáva až môj terajší VÝBORNÝ PSYCHIATER, ktorý mi antipsychotiká vysadil a lieči ma ambulantne a formou psychoterapie u psychologičky….

Že tento môj prípad nie je ojedinelý, na internete zistíte ľahko, veď už v minulosti prebehol Rosenhanov experiment, kedy 8 zdravých ľudí vrátane lekárov prišlo na psychiatrické oddelenie a všetci uviedli rovnaké symptómy, že počujú hlasy, ktoré opakujú slová „prázdno, diera a úder“. Každý z týchto pseudopacientov strávil na oddelení 7-52 dní a väčšina mala ako diagnózu stanovenú schizofréniu. Lekári nezistili, že ide o pseudopacientov ani keď na oddelení prestali predstierať symptómy a správali sa úplne normálne. Jediní, ktorí pseudopacientov odhalili boli niektori skutoční pacienti. Aj keď je otázka či boli skutoční alebo tiež  „skutoční“….

A z môjho pobytu na psychiatrii mi je dodnes naozaj zle, ale ozaj že zle….a vzťahy v rodine stále naštrbené…

Preto, ak máte psychický problém, navštívte psychológa alebo psychiatra, ale dávajte si veľmi veľký pozor nato, ku komu pôjdete….