PSYCHIATRY

Pre lepšie chápanie všetkého si môžete prečítať aj moju prvú časť na tomto linku:

Nedobrovoľne som skončila hospitalizovaná na psychiatrii I. časť

Som v klietke. Som v šoku, stále neverím tomu čo sa udialo. Nikdy v živote som sa necítila klaustrofobicky, no v tejto klietke som sa tak naozaj cítiť začala. Ťažšie sa mi dýcha, je mi horúco, srdce mi búši viac ako na štátnici, cítim mravčenie v rukách,  mám pocit, že omdliem….

Snažím sa rozpozerať sa  okolo seba. Na izbe sú 4 klietky. Jedna je prázdna, v druhej-zatvorenej, s krvavou sieťou je nejaká stará babka, ktorá sa po sieti snaží šplhať, je celá od krvi. Stále niečo hovorí, ale nič jej nerozumieť. V tretej klietke, ktorá je ale otvorená je tiež nejaká stará pani, ktorá si opakovane líha, vstáva, ide na chodbu kde sa otočí a príde si zas ľahnúť a toto vkuse opakuje. Vo štvrtej zatvorenej klietke som ja, lapem po dychu a plačem.

Tie pocity ako som sa vtedy cítila, som počas svojho života ešte nikdy necítila. Okrem strachu, pocitu beznádeje, smútku a pocitu na omdletie som bola  veľmi smädná, ale naozaj veľmi. Snažim sa poprosiť staršiu pani z otvorenej klietky či nezbehne za sestričkou jej povedať, že som smädná. Pani mi ale iba odvetila, že ona tu nie je vedúca a tým to haslo.

Mala som ale šťastie v nešťastí, keď tá pani „nie vedúca“ pochodovala vkuse z postele na chodbu a naspäť. Po asi 10tich takýchto kolečkách ju na izbu prišla zdrbať zdravotná sestra, že keď s tým neprestane, zatvoria ju do klietky! Mňa zdrbala, aby som neplakala tak nahlas, že keď chcem plakať, dá sa to aj potichu. V tom momente mi to bolo šum a fuk, prišla som o všetku svoju dôstojnosť tak to či plačem nahlas alebo nie mi už fakt bolo jedno. Hlavne som bola rada, že som mohla povedať sestre, že som smädná. Sľúbila mi, že mi ide pre nejaký pohár a donesie mi vodu. Aspoň niečo..v duchu som si trochu vydýchla….

Nemala som hodinky, takže neviem koľko ubehlo minút alebo hodín. No moja voda stále neprichádzala. Postupom času sa ku tachykardii, hyperventilácii,  pocitu na odpadnutie, oblievaniu potom pridali aj kŕče! Sakra! Fakt to strašne bolelo…

Bola už úplna tma a na izbe bolo počuť stále hatlaninu starej babky, ktorá sa stále bezúnavne snažila šplhať po sieti.. Keď tu zrazu sa konečne otvorili dvere a zažalo svetlo. Prišla ma pozrieť milá pani doktorka, ktorá má násilne dala hospitalizovať. Nazvyme ju doktorka ER. Samozrejme prišla v doprovode zdravotnej sestry a ošetrovateľa. Pozrela na mňa cez sieť do klietky, pousmiala sa a povedala : „no čo , Janka, neutiekli ste nám? “ a zasmiala sa.

Dala sestričke a ošetrovateľovi otvoriť moju klietku. Nešlo to však tak ľahko, kladku síce otvorili ľahko, no stiahnuť zábranu im nešlo. Fakt som sa zľakla, že to ani neotvoria a ja tam ostanem ktovie dokedy. Našťastie sa im to horko-ťažko podarilo a vyslobodili ma. Doktorka nariadila aby ma preložili do druhej izby vraj „tuna pri tej pani sa nám Janka ani nevyspí“.

Sestrička mi teda zbalila moju perinu, vankúš, plachtu a odniesla ju zas do klietky do vedľajšej izby. Ja som zatiaľ doktorke povedala, že mám pocit na odpadnutie a že mám kŕče. Bola taká milá, že mi aspoň dovolila ísť si do kúpeľne opláchnuť tvár.

Som už na novej izbe, je mi stále zle, doktorka mi vraví, nech si ľahnem, že mi bude ešte horšie. Ľahám si teda do novej klietky. Keďže mám stále veľké kŕče, doktorka hovorí sestričke aby mi prišla pichnúť akineton a aby mi spustili fyzák. Pri slove fyzák som sa úprimne potešila, bola som tak strašne smädná a môj pohár s vodou akosi stále nechodil a nechodil.

Kým mi sestrička zavádzala kanylu, z vedľajšej klietky sa ozval slabý hlások dievčaťa, ktoré začalo plakať kvôli tomu, že ja mám oranžové obliečky a ona ma biele. Rozmýšľam či sa toho dievčaťa mám báť, je zamknutá v klietke až na 2 kládky!

V ďalších dvoch klietkach sú zatvorené 2 babky, vyzerajú neškodne, pokojne si spia…

Mňa už, našťastie, do klietky nezatvorili, nechali ma otvorenú, to mi pomáha sa aspoň ako tak upokojiť. Ležím si napojená na infúziu a rozmýšľam ako sa to vlastne všetko zomlelo.  O chvíľočku prišla sestrička s fľašou, vraj pohár nenašla, našla iba prázdnu fľašu do ktorej si môžem nabrať vodu. Ďakujem- neprosím, nebudem piť z fľaše z ktorej niekto pil, vystačím si s 500 ml fyzáku.

Je tma, ja pomaly zaspávam, neviem koľko je hodín, no myslím si že môže byť cca 11 v noci.

Nespala som tvrdo, po istom čase som sa zobudila nato, že babka vo vedľajšej klietke sedí, trhá papier a niečo rozpráva. Po cca 10 min prestáva a zasa spí. O nejaký čas sa budím nato, že mi sestrička kontroluje infúziu, ešte nedotiekla. Po nejakom čase sa budím zas nato, že sestrička s ošetrovateľom sú pri mne a infúziu odpájajú.

Je ráno, do izbe nabehli 2 ošetrovateľky, všade je zmätok. Otváraju klietky babkám a dávajú ich sadať do kresla, zatiaľ im upravujú „postele“. Po dievča, ktoré je zamknuté na 2 kládky prišla sestrička a ošetrovateľ. Dievča je bledé viac ako nemocničná stena, nevie sama stáť na nohách, z úst jej tečú sliny. Sestrička hodí poznámku smerom k ošetrovateľovi: „veď ona je úplne mimo“, ošetrovateľ sa uškrnie a podotkne: „veď tak ako každý čo je tu.“  Dievča veľmi nezrozumiteľne hovorí „nieee, ja už nechcem zasa šoky, ja už nevládzem“  Aj napriek tomu ju však na elektrošoky berú- áno, čítate dobre…aj v 21. storočí….

Keďže som bola v „klietkovej“ izbe, kde sú tie najhoršie prípady, na raňajky do jedálne ísť s ostatnými pacientkami nesmieme. Sestrička mi  ako správnej vegetariánke doniesla rožok, maslo v kelímku a plátok šunky. Miesto nožíka som dostala drevenú paličku s akou Vám pozerajú do hrdla u lekára. Dostala som aj prvú dávku liekov per os.

Prichádza za mnou aj moja milá pani doktorka ER, ktorá ma nechala hospitalizovať údajne na 24h…Ráno mi ale oznamuje, že za mnou príde jej kolegyňa ktorej ma pridelila a mám jej podpísať informovaný súhlas s liečbou.. Že v  nemocnici ma nechávajú na týždeň. Som naozaj nazlostená…najprv 24h, teraz už týždeň…..

Bolo cca 11:30, keď za mnou prišla moja nová dr. Nazvyme ju Dr.  Jé. Berie si ma do vyšetrovne, kde sa má snaží vypočúvať. No ďaleko sa nedostávame. Oznamuje mi že v nemocnici ostávam hospitalizovaná a mám jej rýchlo podpísať informovaný súhlas s liečbou. Keď ho nepodpíšem, do 12:00 ma musí nahlásiť na súd. Sudca má lehotu do 5tich dní ma prísť vypočuť a že dovtedy ostanem v nemocnici tak či tak. Už naozaj ničomu nechápem. Dr. Jé nervózne šťuká perom a ukazuje mi na hodiny, že nech sa rýchlo rozhodnem, lebo už nie je veľa času.  Cítim sa ozaj nepríjemne a pod nátlakom.

Na otázku ako dlho ostávam v nemocnici mi odpovedá, že to mi nepovie, lebo nevie. Ja jej nato hovorím, že doktorka ER mi najprv povedala 24h, dnes ráno už 1 týždeň……Dr. Jé hovorí, že týždeň určite nie, že orientačne 2 týždne….neustále do toho ťuká perom a ukazuje na hodinky nech sa rozhodnem či im informovaný súhlas podpíšem alebo ma dáva na súd. Nevedela som čo robiť, tak som vybrala asi menšie zlo a papier som jej podpísala…Vraciam sa na izbu….

Som na izbe pár minút, keď za mnou prišla dr. Jé, že ma presunú do inej izby, lebo tu byť nemôžem. Už radšej neočakávam nič, len sa podvoľujem a sťahujem sa.

Nemôžem uveriť vlastným očiam! Presťahovali ma do normálnej- posteľovej, neklietkovej izby. Aspoň nejaké pozitívum. Zoznámila som sa s novými pacientkami.

V tento deň som ešte absolovala interné vyšetrenie, odbery biologického materiálu. Na obed keďže som už na „normálnej“ izbe môžem ísť do jedálne. Deň tu bežal veľmi – veľmi pomaly. Bez spojena s vonkajším svetom to bolo hrozné. Obed som mala zas mäsitý aj keď som nahlásila, že som vegetarián…

Prišla noc  po nej nový deň. Taká klasika.. ráno budíček, hygiena, komunita v jedálni so psychológom (stručná, oznámil ktorého dnes je, aký deň dnes je, kto má meniny). Tak raňajky, vizita, obed, večera, noc, ráno….

Počas tohto môjho pobytu na akútnom oddelené B úseku psychiatrickej nemocnice lekári aj mne chceli dať elektrošoky, proti čomu sa ale dosť hlasno postavila moja mama. A dodnes som zato vďačná…išli mi liečiť diagnózu, ktorú som ani nemala….(Ak stále neveríte tomu, že na psychiatrii sa aj v 21. storočí používa liečba elekrošokmi zadajte si do google ECT terapia….)

Na všetko sa tu dávalo pozor, všetky dvere boli zamknuté. Ak Vám rodina doniesla nejaké veci, sestrička Vám prehľadala tašku či Vám nepriniesli aj nejaké nebezpečné predmety. Napríklad nemohla som mať pri sebe ani kefu na vlasy, len hrebeň. Dokonca sme na tomto oddelení nesmeli mať ani podprsenku.  Sem tam Vám na izbu vtrhla sestrička s ošetrovateľom a robili raziu-prehľadali Vám všetky vaše osobné veci.

Nemohli ste tu mať ani mobil, ani hodinky či notebook. Pre mňa to bol ozaj problém, mala som do 25.7.2019 vypracovať dotazník do školy. No môj mobil bol v centrálnom trezore a kým som bola na akútnom oddelení nesmeli mi ho vydať ani len na minútu. Môj mobil tam riešili snáď všetky zdravotné sestry aj lekári, vedeli, že ten dotazník škole vyplniť musím, inak hrozí vysoká sankcia.

Akurát jednej sestričke sa to nepozdávalo a  tvrdila :“nechápem prečo si také veci neporiešia kým sú doma, ale budú to riešiť počas hospitalizácie“ –  no pardón milá pani sestrička, prepáčte, že ma hospitalizovali proti mojej vôli a doma mi ostali nedorobené veci…..

Našťastie sa našla aj jedna milá sestrička, ktorá ma pustila na ich počítač, žiaľ google chcel overenie cez sms takže som dotazník zas nemohla dokončiť.

V konečnom dôsledku to ale padlo aspoň na úrodnú pôdu, aj vďaka tomuto ma museli presunúť na „chronickú“ časť oddelenia.

O pobyte na chronickej časti úseku B už nabudúce.